Cestopis 02.október

02 okt

Dnes sme mali super deň. V týchto časox sme xystali malú olympiádu pre všetky deti. Bol to veľm požehnaný čas. Nemyslím len samotný priebeh, ale prípravu, okolnosti, počasie, účastníci, čas pred olympiádou, čas po nej a potom večer. Takže poporiadku. Najprv som bol dnes na anglickej sv. omši o 11:00, na jej konci som o5 povedal oznam, že sa bude konať olympiáda. 🙂Ľudia sú takí milí pri oznamoch, neviem, či to tak mimo hovorím, ale vyzerali akoby vuôbec nečakali, že im niekto s usmevom povie veselý oznam. Ale bolo dobre. Potom na ruskej sv. omši o jednej som išiel miništrovať, obvykle neminištrujem, lebo som k tejto forme liturgickej služby akosi menej privykol a cez omšu sa radšej sústredím na čítania alebo osobnú modlitbu ako na to, či s kadidlom treba v nejakú xvíľu začmudiť kostol, alebo či ide sviečka z tej alebo onej strany. No a čo č…anjel nexel, vyfasoval som kadidlo. 🙂 …a to vám bolo veselo. Z môjho pohľadu odovzdania sa do Božej vôle a vôle predstavených aj keď v tichom a vedomom poznaní, čo bude nasledovať, začali sme sláviť. No, zopár krát som stál na druhej strane ako je miestny zvyk, alebo som namiesto popredku išiel vzadu, ale…. to ešte nič nebolo. Na časť „svätý, svätý“, kde sa pripájame k nesčíselnému xóru anjelov a ospevujeme Božiu svätosť sme (loďku, teda misku s tymiánom niesol kamoš, ktorý tak bol takmer stále poruke) posvätným dymom jemne zahalili oltár a celkom to aj sedelo k tomu, čo malo kadidlo vyjadrovať počas tejto modlitby. No potom prišlo premenenie a ja som o5 išiel pootvoriť vrchnák, aby tam kolega nasypal „ten voňavý prášok“, no akosi sa vŕšok prilepil a keď som mu pomáhal otvoriť sa, tak zrazu, znenazdania …sa to celé vysypalo a veľký žeravý uhlík sa vykydol na schody. Uffffff. Našťastie duchaplný kolega schmatol holou rukou žeravý uhlík a dal ho pekne na miesto, keď sme vstávali, silno sme rozsypané uhlie rozfúkli, aby to až tak nebilo do očí. 🙂 Viac menej tu nejdem vymenúvavať podarky a nepodarky mojho snaženia, ale bolo to také akčné, že som to tu aj napísal. Nuž, aspoň som sa pocvičil v najsamlepšej čnosti. 😉
Olympiáda bola pekná a požehnaná. Včera tu lialo ako z krhly, dnes ani obláčika, a od zajtra o5 lejaky vraj budú. Atmosféra bola veľmi dobrá, vyhrávala hudba, decká sa zabávali, aj rodičia, ktorí prišli, aj mladí, ktorý pomáhali. Nebolo veľa ľudí, ale bolo pekne a nezívalo to prázdnotou, bola „pohodička“. A na konci sme sa ay pomodlili. 🙂 …dokonca viac krát. 🙂 Ďakujem Bohu a v Ňom aj všetkým, ktorí pomohli.
Minulú stredu chlapci na večerný futbal akosi nedošli (IPP), tak ma jeden čo predsalen došiel naučil hrať známu to hru „Durak“, čo je v preklade akože „hlupák“, lebo som ju ešte nevedel hrať. …inak je to celkom náročnejšia hra, treba poriadnejšie rozmýšľať. 🙂
Keď kráčam mestom, stále ma rozveselia skupinky chlapov, ktorí po krčmách alebo hoc’ aj iba tak na stoloch alebo nejakých doskách hrajú dámu na ulici, alebo domino. Je to sila, na Slovensku na to chlapi akosi zabudli a keď sa akože v krčmách odtrhnú od piva, tak maximálne zahrajú karty. Tu je to pestrejšie, aj keď sa to nedá až tak ľahko porovnať, myslím chlapov v SR a tu – ich práca, voľný čas, rodinný život a krčmový štýl.
Rozmýšľam, či sa dá porovnať rast alebo zakrpatenie viery… V tejto krajine to ešte nepoznám, u nás som sa s tým stretal dosť často; chlap (teda častejšie sa to týka mužov) vyrastie, ale jeho viera nie a tak je jasné, že mu nesedí a berie ju ako niečo, z čoho vyrástol, čo je pre deti. Keď neapgrejdne svoju vieru na silnú a pravú, hodnú pomenovania „normálna viera svätého chlapa“, začne sa zmenšovať a vymizne. Čo je škoda, lebo veď Ježiš nebol nejaký slaboch, alebo snilko, čo sentimentálne hovoril ľuďom nech sa majú radi. Bol to chlapina, ktorého sa báli poprední muži veľmi hrdého národa, hlasom umlčal búrku, keď ho chceli v davovom ošiali zabiť, on prešiel pomedzi nich. Hovoril ako ten, čo má moc a nie iba nejaké sladké reči, alebo teórie. Jasné, že hovoril o láske, ale trochu inak ako to robíme my dnes. Nechal sa zabiť a vstal z mŕtvych, dal nám, čo sme nemali – ponuku večného života v ňom, aj keď za cenu vlastnej krvi. …nuž v takého Ježiša verím a v ňom hľadám vzor môjho srdca. A myslím, že cesta viery musí byť aj cestou normálnech chlapa, ktorý chce poznať zmysel svojho snaženia, lopoty, rodiny. …tak, trošku hĺbky nezaškodí. Salam! (akože pokoj, tu sa tak zdravia všade)

Leave a Reply


„Proti blbosti i bohové bojují marně.“ Jan Werich