Výlet za dobrodružstvom…trip & adventure

11 sep

Takže, možno niekto vie, možno nie, bratskú komunitnú dovolenku sme si naplánovali v susednej krajine – Irán. uuuuuf, niekto by si povedal, šak jaaake nebezpečné, oni načisto rozum potratili? Že na kresťanskú dovolenku si grupa veselýx saleziánov vyjde do oficiálne islamskej krajiny, kde sa trestá smrťou konverzia z islamu na kresťanstvo? :)))) no nebojte sa, bola celkom sranda. …aj keď uznávam, že ja mám niekedy srandu aj na miestax, kde to až také veselé nie je, ale dalo sa.

Nápad bol vlastne od spolubratov saleziánov pôsobiacich v Iráne, ktorí nás boli asi v marci alebo v máji navštíviť. A tak sme iba vyplnili slová riekanky ….keď prídu naši k vašim, potom prídu vaši k našim a keď neprídu vaši k našim, tak ani fúrik nám nepožičajú. :))))) sorry, jeden starý ftip som si spomenul (jak ide fero k jurovi požičať fúrik a cestou si hovorí, „ten skupáň mi ho aj tak nepožičia“, …a to si hovorí už 100 krát a keď juro otvorí dvere, tak mu fero namiesto opýtania fúrika povia iba „ta si ho nechaj, skupáň akýsi“. …a pritom by mu ho aj požičial. 🙂 sorry za odbeh od témy.

Akčná bola hlavne cesta tam a potom cesta späť (sme sa akože aj chcely vrátiť). Pár dní predtým nám nový dobrovoľník Maťo nahral jeho GPS program aj s mapou Azerbajdžanu aj Iránu, aby sme sa tam nestratili, týždeň predtým sme s bratmi na guuugle mapách úporne hľadali tu chajdu, kde sme mali ísť, ….a kupodivu, agent 007, teda ja som ju našiel a koordináty GPS uložil ako hviezdičku. :)))

Fígeľ bol v tom, že sme išli 9 bratia (a to zas nie taká hŕstka 20 ročnýx faganov, ktorým nerobí problém spať na lavičkách, v aute, len aby bola hustá atmosféra…) no a vyrazili sme v nedeľu večer, aby sme nezabili deň cestovaním, že ráno tam budeme. …no …neboli sme. Došli sme okolo polnoci na hranicu (aj keď bolo spočiatku dosť zložité zistiť, či je to fakt tá hranica, lebo označenie veškeré žádne a tma jak v rohu …a aj GPS ukazoval, že sme akoby niekde v poli :)))))) No tam sme zistili, že hranica je zatvorená (teda v noci) a otvárajú si v pohodičke až o 9-ej ráno. …takže sme nejako našli rad áut, zaparkovali v šóre a ktorým sa dalo, zatvorili oči a zaspali v autách.

Na druhý deň sme sa okolo pol desiatej prešuchli…(pokračovanie zajtra, už idem spať, keď človek skoro ráno vstáva, nemôže ťukať do klávesnice dlho do noci)…

…takže pokračujeme :)))Na druhý deň nás okolo pol desiatej prešuchli za prvú bránu, tých prechodov a brán tam bolo neúrekom, všade doklady, vodiči na jednu stranu, víza, potvrdenia o tom a hentom, no dobrodružstvo. Autá išli jednou cestou aj s vodičmi a druhí nás poslali do prechodu pre chodcov (teda nie na zebru, ale do procesu prechodu hranice pre ľudí pešichodom), brána tam bola zavretá s riadnymi mrežami, tak sme čakali a čakali, ľudí pribúdalo, jasné že nejaká rada, alebo poradie tam nebolo, každý sa tlačil dopredu a kto sa tlačil viac, bol bližšie. Potom zrazu za nejakú pol-hodku-hodku zvnútra iba kúsok pootvorili mrežu, lebo jeden človek sa mal dostať dnu, druhýx pustiť ešte nechceli, ale dav bol silnejší ako jeden policajt a pootvorená mreža, tak (aj keď nikoho nezadlávilo) v podstate milým krokom a úctivým rytmom sa všetci začali liať do vstupnej haly jeden cez druhého a tretieho ku okienkam. Tam bolo niečo ako tri rady, resp. rozoznateľné tri zhluky ľudí, ktoré sa zlievali do jednej masy. Sem-tam niekto niečo utrúsil, ale v podstate všetci milo čakali. Niektoré rady sa hýbali, niekde pri okienku stál jeden človek aj 20 minút. Niektorí bratia stáli v rade, iní s iskierkami nádeje sedeli vzadu, lebo predierať sa strkujúc nemali xuť. A tak čas ubiehal a bol už pomaly obed a my v rade-nerade sme sa dostali prvými bratmi k okienku. Tam zistili, že je Slovák a …že nás tu je viacero. A tak voľky-nevoľky nás s entuziazmom xytenýx západnýx špiónov postupne zozbierali a ako jednu skupinu dali nabok a tam sme tiež „kúsok“ si počkali. Atmosféra bola príjemná, na stenáx plagáty so zábermi krajiny, v televízore sa niekto modlil (mňa to teda kus štvalo a stále štve, že telka sa síce modlí, alebo hovorí slová o Bohu, ale ľudia naokolo to majú v paži. alebo z veže hlásia nejakú modlitbu a ….šak nex si hlásia, veľa ľudí to berie ako „background hudba v islamskýx krajináx, no ako veriaci človek, aj keď nie moslim, viem, že modlitba nie je básnička prečítaná Bohu, veď on stvoril svet a fakt mu netreba, aby sme mu čítali nejaké texty akokoľvek nábožné, ak to nemyslím vážne, alebo to nežijem). Niečo podobné ako keď na Slovensku ľudkovia prídeme do kostola v nedeľu odsedieť si, prečítať, alebo zo zvyku niečo do nebíčka povedať a potom je mi to jedno. Jedna pieseň hovorí: „S Tebou žijem v nedeľu aspoň na chvíľu, mimo túto na chvíľu na Teba kašlem zvysoka. Mám Ťa rád, viac ako seba – hovorím Ti v túto chvíľu, že život položím za Teba – no iba v Túto chvíľu, inak na Teba…kašlem zvysoka.“   …sory za odbočku, ale divadlo patrí do divadla, keď verím, tak nex verím poriadne ako xlap, alebo keď som žena, tak ako dospelá žena, na polovicu to pôjde ako vo windowse bez antivirusu (teda, že to spadne).

A tak sme čakali a čakali, medzitým som sem-tam pokecal s hlavným strážnikom, ktorý chodil sem-tam a videl som mu na srdci dobrú strunu, tak som s ním hodil reč (aj keď som ho nepresvedčil, že nehovorím po Turecky, ale Azerbajdžansky, celkom dobre sme pokecali aj o hlbšíx veciax). :)))) Sme im vysvetľovali, že sme skupina kňazov-rehoľníkov z Azerbajdžanu a ideme navštíviť bratov v Iráne. Že oni boli navštíviť nás pred pár mesiacmi a teraz, keď ideme na dovolenku, sme sa rozhodli, že pôjdeme k bratom. …aj keď som hovoril tomu seržantovi, či pod-nad-poručíkovi, že zatiaľ to vyzerá tak „ííízi/super/špica/bezprobemove“, že na ďalší rok tu už asi neprídeme ;). Dlhší čas niečo preverovali, lebo pred nedávnom tam vskutku mali vraj nejakú skupinu Slovákov, čo tam fotili príliš a potom že sa ukázalo, že turisti neboli…tsts, to sú mi ale veci. A potom aby sa normálny sedliak nemohol dostať cez hranicu, lebo pred ním nejaké agent šarapatu narobil. :)))

Potom bol problém s autami, lebo podľa nejakého nového anti-kšeftového zákona sa pri príchode autom platí nejaké kaucia vo výške ceny auta, ktorá sa potom vráti v plnej sume pri návrate, alebo nejaký poplatok (800 $), že na týx dvox autáx pôjdeme ďalej. My sme toľko na poplatok za autá nemali, tak sme bulls-nobulls (teda voľky-nevoľky) (bull=vôl na angl. pozn. prekl.) 😉 nexali autá tam, zaplatili nejaké parkovné zo 50 doláčov a išli za doprovodu domácix xalanov, čo tam nejako robili na autobus, ktorý nás zobral do dediny, kde sme išli.

Na miesto sme došli v noci, asi okolo jednej, bratia zničení, dobití, ale heppi, že sme na mieste. Tam zas už takmer nikto nehovoril po Azerbajdžansky, ale po Perzsky/Farsi, takže sme boli jazykovo viac-menej v oslabení. Ale s Božou pomocou sa to dalo. Domáci bratia čakali už na ceste, tak nás zobrali, ubytovali a radostní sme sa každý vyvalili na svoje postele, každý dostal izbu. Bratia tam majú pri mori jednu veľkú „chatu“, alebo lepšie povedané rekreačno-výxovný komplex, kde v minulosti bolo kooopec akcii, táborov a suer vecí. Teraz je to menej používané, nakoľko sa počet bratov, kňazov, sestier v krajine po revolúcii rapídne znížil zo stovák na dvojručne-spočítateľné počty. Oddýchli sme si riadne, super, miesto pohodičkové, na jednej strane more, na druhej veeeeeľká hora, lesy, viac-menej ticho. More tam bolo síce to isté, ako u nás v Baku, ale vlny boli obrovitánske. Na našej chate keď veje vietor, tak sú vlny väčšie (teda veľkosťou väčšie ako sabačka, teda pes) ale tam boli väčšie ako človek, a tak viaceré „oddyxové“ aktivity boli v mori za naším plotom boje o prežitie vo vlnáx, pokriky na šíre more typu „daj ešte jednu! poď! poď! ukáž, čo vieš, pošli vlnu!“. niekedy málo, niekedy človek mal čo robiť, aby ho neutopilo. :)))) ale voda tam nebola veľká, čiže dalo sa stáť na dne stále, pokiaľ človek nevymýšľal.

…teda je pravdou, že tam boli hady a na moje veľké prekvapenie, hadom veeeeľké vlny nerobia žiadny problém. Si v pohode plávali hore-dole, dokonca raz jeden had bol od nás tak na 7 metrov, a veeeľká vlna ho zobrala tak, že sa točil na jej cípe a pľasla ho rovno medzi nás. …ufff, aj nám zalepilo, ale všetko dobre skončilo, všetci živí.

Boli smo aj na nejakom pohorí tam, najvyšší vrch okolo 5000 metrov, veľa času sme nemali, tak sme si urobili malú túričku a vyšli smo po 3600 aj niečo metrov. Ku podivu tam sú cesty čisté, ľudia nešpinia kade xodia, na horáx sú aj značenia a ľudí celkom dosť – a veselo sa zdravili. Stretli sme aj skupinu študentov – xalanov z Teheránu, super grupa, veselí, spievajúci, sme posrandovali a odfotili sa. Keď sa dostanem k fotke, priložím tu.

Cesta späť bola tiež úplne milá, z dediny sme išli mikrobusom na hranicu, podľa času autobusu na ceste v prvý deň sme si aj nejakú rezervu dali, aby sme došli tak pred deviatou ráno na hranicu. Vyštartovali sme krátko po pol10 večer v piatok. No xalan, čo riadil náš mikrobus išiel inou cestou a aj keď nevedel kade (sem-tam sa pýtal ľudí, čo stretal …nato, že bola hlboká noc, stále sa niekto pritrafil), došli sme s niekoľko hodinovým predstihom, takže nejako po štvrtej hodine ráno sme boli už na hranici. No a …čakať bolo treba. Blízko bol park …a v ňom, čuduj sa svete, kooopec ľudí v stanox a autáx. No fakt, naozaj, také pikniky tu si robia na každom kroku, super. 😉 na jednom mieste dvaj bratia našli voľné lavičky, tak sme sa tam šupli a komu sa dalo, tak na nejakej lavičke zaspal. :))) za pár hodín dolámaní sme išli na hranicu. Cez iránsku časť sme prešli celkom v pohodičke (ja som bol dokonca prvý, lebo keď sa otvorili dvere a masa ľudí pred nimi sa hrnula dnu, všetci sa nejako tlačili k prvému okienku a …pozerám, veď tam sú ďalšie …celkom prázdne, aj keď tam boli vo vnútri pracovníci, tak som popodišiel, dal pas a v pohodke som bol na druhej strane. :)))) Maličký problém bol o5 s autami, pretože jedno bolo odparkované na mieste, kde sa záhadným spôsobom dostalo toľko vody, že vo vnútri auta bol zopár centimetrov voda niekoľko dní, takže ešte teraz to sušíme. :))))

Na azerbajdžanskej strane problémov nebolo, len to trvalo dlhšie, lebo prehľadali všetko aj takými superskými skenermi. 🙂 a keďže po azerbajdžansky viac-menej vieme, nebol problém, ale skôr veselo. Potom nás čakala jazda autami do Baku, čo je tiež poooriadny kus cesty, bratia unavení, ale ešte funkční sme pokračovali. Došli sme v sobotu večer. Dovolenka jak lusk, odporúčam všetkým. Žiadne hotely-motely, ale vzrušo a aj oddyx.

Vďaka Bohu za všetko+++

Leave a Reply


„Bůh stvořil člověka, ale nedal si to patentovat, a tak to teď po něm může dělat kdejakej blbec.“ Jan Werich